Osobnosti

Významní rodáci:

Krista Bendová - 27.01.1923 Kráľova Lehota - 27.01.1988 Bratislava, známa spisovateľka pre deti a mládež, poetka a prekladateľka, ktorej pamätná tabuľa je umietnená na budove jej rodného domu - Železničnej stanice a bola odhalená v januári 1998. Keď sa ma hocikto spýtal na detstvo, ešte nikdy som si nespomenula na iné, len na to najkrajšie liptovské.” Narodila sa prednostovi železničnej stanice a v našej obci prežila svojich prvých sedem rokov. Jej tvorba je známa najmä medzi detskými čitateľmi. Spočiatku písala pre deti len verše, potom striedala verše s prózou a nakoniec celkom zakotvila v próze. Ešte dnes sa v materských školách učia deti práve verše z jej pera. Dominantným znakom jej tvorby sa stávali humor a fantázia. Boli to knihy vešov Čačky - hračky, Čo sa robí, čo sa stalo, Vtáčiky, Zvieratá, Pioniersky pochod, Priamy smer do Tatier a Bola raz jedna trieda. Lásku k deťom dokumentujú aj jej ďalšie knihy poézie a prózy Ako Jožko Pletko poplietol si všetko, Ako Jožko Pletko upratať chcel všetko, Čiernobiela rozprávka, Frčko a Jožko, Kde bolo, tam nebolo a Opice z našej police. Mimoriadne úspešný bol jej cyklus 64 rozprávok o Osmijankovi, ktoré šesť a pol roka každý štvrtok prednášal deťom na dobrú noc Ctibor Filčík. Potom vydala knižky Bimbo cestuje, Zázračné cvičky, Dobrodružstvá Samka Klamka. Stala sa nositeľkou vyznamenania Za vynikajúcu prácu, Ceny Fraňa Kráľa za celoživotnú tvorbu pre deti, Ceny Zväzu slovenských spisovateľov za Osmijankove rozprávky a Československej ceny mieru. Titul zaslúžilý umelec jej bol udelený v roku 1983. Vydatá bola za básnika Jána Kostru, s ktorým mala troch synov, manželstvo jej však dlho nevydržalo. Zomrela v deň svojich 65. narodenín v Bratislave. Na prianie jej syna Juraja, že mama by chcela byť pochovaná v rodnej obci, sa v nedeľu 9. októbra 2011 konal slávnostný akt premiestnenia urny zo Slávičieho údolia v Bratislave do rodnej Kráľovej Lehoty. 

Oldrich Benda - 18.11.1924 Kráľova Lehota - 11.7.1999 Bratislava, akademik. Brat spisovateľky Kristy Bendovej. Odbor elektrotechnického inžinierstva na strojno - elektronickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave vyštudoval s vyznamenaním v roku 1947. Na katedru teoretickej a experimentálnej elektrotechniky SVŠT nastúpil ako asistent v roku 1949. Prof. (1963), DrSc. (1968). Bol prvý profesor Elektrotechnickej fakulty (EF), ktorý vzišiel z vlastných zdrojov. Prodekan EF pre vedu a výskum (1953-1962), prorektor SVŠT pre vedu a výskum (1956-1958), vedúci Katedry teoretickej a experimentálnej elektrotechniky (1970-1983), hosťujúci profesor na Technickej univerzite Eidhoven v Holandsku (1970-1971), kde prednášal Fermagnetizmus a súčasne viedol výskum orientovaný na šírenie laserových lúčov v turbulentnej atmosfére. Vyriešil Balistický wattsekundometer na priame meranie energie dodanej do zvaru u obrovských zváracích lisov v impulznom režime. Publikoval vyše 220 prác, z toho 100 vedeckých, autor 6 vysokoškolských učebných textov. Prednášal v Japonsku, USA, Kanade, Franzúzsku, Španielsku, Sovietskom zväze, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Bulharsku, NSR, NDR, Rakúsku a Taliansku. Za súbor prác z aplikovaného magnetizmu, venovaných technológii, konštrukcii a teoretickej analýze vlastnosti feritovaných jadier a tenkých feromagnetických vrstiev pre pamäti počítačov sa stal v roku 1968 spolu s akademikom Ľudovítom Kneppom laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda za vedu. Stal sa držiteľom Zlatej Stodolovej medaily SAV, Striebornej medaily za zásluhy o vedu a ľudstvo ČSAV, Zlatej medaily SAV za spojenie vedy s paxou, Zlatej medaily SVŠT, Zlatej medaily MMF UK. Zo zahraničných vyznamenaní odbržal Čestný doktorát Moskovského energetického inštitútu, Medailu profesora Požaryskiego Towarišštva elektrikov Poľskich, Medailu rektora TU Ilmenau, Zlatú Křižikovu medailu rektora ČVUT a Medailu rektora University of Kanazawa.

Jozef Pravoslav Bella - 13.2.1810 Kráľova Lehota - 15.7.1875 Budapešť, národný pracovník, básnik. V roku 1830 sa priženil do Mikuláša - Vrbice, tam si dopĺňal vedomosti samovzdelávaním. Stal sa váženým občanom a tak si ho Vrbický Hušťák zvolil za notára, neskoršie za richtára. Pripojil sa k národnej a kultúrnej činnosti v spolupráci s G.F.Belopotockým a M.M. Hodžom. Spolu s Ondrejom Pálkom založil svoj majetok na kauciu za Štúrove Slovenské národné noviny, v spolku Tatrín bol pokladníkom, podporoval ochotnícke divadlo, nedeľnú školu a slovenskú besedu. Bol medzi siedmymi mikulášskými národovcami, ktorých 1.2.1849 odvliekli do väzenia. Do konca revolúcie vo väzení držali troch z nich, Bellu a ďalšieho kráľovolehotského rodáka Jána Lehotského, tretím bol mikulášsky kaplan A.H.Krčméry.

Ondrej Jariabek - 20.2.1908 Kráľova Lehota - 3.2.1987 Bratislava, herec, spisovateľ. Štátnu ľudovú školu začal navštevovať v roku 1914 v Kráľovej Lehote, potom chodil do katolíckej školy v Hybiach, krátko vo Vrútkach. V roku 1917 nastúpil za železničiarskeho učňa do Spišskej Novej Vsi. Tam pokračoval v štúdiu na meštianke a na učiteľskom ústave. Už počas štúdií v Spišskej Novej Vsi začal hrať v ochotníckom divadelnom krúžku Veselá sedmička. Ako novopečený učiteľ v lete 1927 pri pasení kráv napísal pre učiteľský kruh v Kráľovej Lehote 3 jednotaktovky, ktoré i režíroval a hral v nich. Keď východné Slovensko po roku 1939 muselo čeliť maďarizácii, v Prešove prostredníctvom rozhlasu dvíhal národné povedomie a podieľal sa na založení matičného divadelného krúžku J. Záborského, s ktorým odohral vyše 100 predstavení v meste a okolí. V Slovenskom národnom divadle odohral 122 komediálnych i dramatických postáv. Mnoho rázovitých postáv s krásnou ľubozvučnou slovenčinou vytvoril v rozhlasových inscenáciách, 37 ich bolo v celovečerných filmoch. Televíznych postáv stvárnil 129. V televízii a rozhlase režíroval vyše 20 inscenácií. Posledné predstavenie v činohre SND odohral 1.2.1987, o dva dni nato zomrel. Miloval obyčajných ľudí na dedine a oni jeho. Bol skromný, lebo poznal biedu na vlastnej koži. Pre slovenskú kultúru odviedol veľký kus práce. Vo svojich pamätiach Z pastierčaťa herec napísl: "chvíľu oddychu som považoval za premárnený čas a prekyp roboty mi bol radosťou". Stal sa nositeľom Národnej ceny (1950), štátneho vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1968), Madaily Divadla Jonáša Záborského (1984) a Medaily Slovenského filmu (1985).

Zora Kolínska - 27.7.1941 Kráľova Lehota - 17.6.2002 Bratislava, herečka, speváčka. Narodila sa staviteľovi cesty Kráľova Lehota - Čertovica, ktorý býval u miestneho gazdu Mrliana v rokoch 1941-1945. Potom sa presťahovali do Popradu. V roku 1962 vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Členka Krajského divadla v Trnave, Divadla poézie, Divadla na Korze a činohry Novej scény v Bratislave. Jedna zo zakladateliek Divadla Astorka Korzo 90. Po roku 1989 podnikateľka na trhu s exkluzívnym nábytkom. Stvárnila klasické, komediálne i tragické postavy. Jej herecké a spevácke majstrovstvo využila i televízia, kde účinkovala v desiatkach inscenácií a zábavných programov. V televíznom programe Bumerang spolupracovala s manželom Milanom Lasicom. Úspech zožala na hudobnom festivale Bratislavská lýra piesňou Červené jabĺčko, známa je jej vianočná pieseň Tichá noc, svätá noc. Po smrti Ivana Krajíčka v televízii uvádzala hudobnú reláciu Repete.

Július Štetka - 29.8.1855 Kráľova Lehota - 14.10.1925 Budapešť, maliar. Na súkromnej škole u prof. Vojtecha Klimkoviča v Košiciach získal základy výtvarného vzdelania. Pokračoval v škole modelového kreslenia v Budapešti. Študoval na výtvarných akadémiách vo Viedni a v Mníchove u prof. Alexandra Wagnera, tiež v Pilotyho škole historického maliarstva. Veľmožmi a úradmi bol zasypávaný objednávkami na portrétovanie. Veľkorozmerné diela predstavujú jeho oltárne obrazy Sv. Ladislav (kaplnka Budar Svabhegy Budapešť), Kristus a samaritánka (Matejovce pri Poprade), Kladenie Krista do hrobu, Pieta, Na Všechsvätých (majetok hl. mesta Budapešti), Kristus na kríži (Bazilika Sv. Štefana Budapešť - zvláštnosťou tohto obrazu je, že pri pohľade naň z ktoréhokoľvek miesta sa Kristus vždy pozerá na návštevníka), a mnohé ďalšie. Jeho diela sú v Maďarskej národnej galérii v Budapešti, v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, vo Východoslovenskej galérii v Košiciach a v  Mikulášskej Galérii P.M.Bohúňa. Pre evanjelický kostol v rodnej Kráľovej Lehote namaľoval oltárny obraz Ježiš v Getsemanskej záhrade (1891), do ktorého časti zakomponoval typické znaky kráľovolehotského zemianskeho erbu - Večernicu a polmesiac. V kostole je i jeho maľba zemianskeho erbu rodu Lehotský. Viackrát maľoval panovníka pre rôzne správne orgány, aj pre Župný úrad Liptovskej stolice vytvoril portrét cisára Františka Jozefa I. (teraz uložený v Liptovskom múzeu v Ružomberku).

Alojz Štróbl - 21.6.1856 Kráľova Lehota - 13.12.1926 Budapešť, sochár. Do ľudovej školy chodil v Kráľovej Lehote (1862) a v Liptovskom Hrádku.  Tam pokračoval na nemeckej hlavnej škole. Gymnázium navštevoval v Levoči. Potom navrhoval a modeloval ozdoby na železné kachle v železiarni v Třinci. Slovenské prostredie, v ktorom Štróbl vyrastal a štúdium na nemeckej škole v Liptovskom Hrádku i na gymnáziu v Levoči mu umožnilo osvojiť si tri reči, slovenčinu, nemčinu i maďarčinu. Študoval vo Viedni a tam študoval na Umelecko-priemyslovej škole u G. Koniga a na výtvarnej akadémii u K. Zumbuscha. Tvoril i počas štúdii. Už v roku 1878 vzbudil pozornosť súťažnou prácou sochy Merkúra, za čo dostal osobitné štipendium. V tom roku vytvoril i sochu Perzea, ktorou upozornil na seba umelecké kruhy. Po skončení štúdií prišiel do Budapešti. Štróbl rýchlo získal dobré meno. V roku 1885 bol poverený založením sochárskeho oddelenia Výtvarnej akadémie v Epreskerte (Morušovom sade). Stal sa profesorom a od roku 1887 i riaditeľom sochárskej školy až do svojej smrti. Výrazne ovplyvnil sochárstvo na prelome 19. a 20. storočia a ako pedagóg vychoval aj najvýznamnejšie osobnosti nasledujúcej generácie slovenského sochárstva, medzi inými Jána Koniareka. Alojz Štróbl na svoje rodisko nezabudol. V roku 1891 rodný dom v Kráľovej Lehote kúpil a upravil na svoje vidiecke sídlo. Na modelovanie svojich diel používal i hlinu z Hýb a na náhrobky granit z Nižnej Boce. Z tohto granitu bol na umelcovo prianie zhotovený i náhrobník jeho hrobu na budapeštianskom kerepešskom cintoríne. Počas vojny ho však bomba natoľko poškodila, že sa nedal opraviť. Preto je teraz na Štróblovom hrobe pomník z červeného mramoru. Jeho svetoznáma socha Naša matka (1896), vrchol uhorského sochárstva 19. storočia, evidovaná v parížskom Louri ako výtvor patriaci medzi najdokonalejšie sochy sveta, predstavuje jeho milovanú matku tak, ako ju videl sedávať v kresle s knihou v lone pri dome v Kráľovej Lehote. Z pieskovca je v Kráľovej Lehote, jej bronzový odliatok pred Galériou P.M.Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, z karalského mramoru je v Maďarskej národnej galérii  v Budapešti.  V roku 1913 ho panovník povýšil do šľachtického stavu s predikátom Liptovskohrádocký. 

 

 Na budove obecného úradu bola odhalená v októbri 1998 tabuľa “Na pamiatku významným rodákom”, ktorí :