Alojz Štróbl

Potom navrhoval a modeloval ozdoby na železné kachle v železiarni v Třinci. Slovenské prostredie, v ktorom Štróbl vyrastal a štúdium na nemeckej škole v Liptovskom Hrádku i na gymnáziu v Levoči mu umožnilo osvojiť si tri reči, slovenčinu, nemčinu i maďarčinu. Študoval vo Viedni a tam študoval na Umelecko-priemyslovej škole u G. Koniga a na výtvarnej akadémii u K. Zumbuscha. Tvoril i počas štúdii. Už v roku 1878 vzbudil pozornosť súťažnou prácou sochy Merkúra, za čo dostal osobitné štipendium. V tom roku vytvoril i sochu Perzea, ktorou upozornil na seba umelecké kruhy. Po skončení štúdií prišiel do Budapešti. Štróbl rýchlo získal dobré meno. V roku 1885 bol poverený založením sochárskeho oddelenia Výtvarnej akadémie v Epreskerte (Morušovom sade). Stal sa profesorom a od roku 1887 i riaditeľom sochárskej školy až do svojej smrti. Výrazne ovplyvnil sochárstvo na prelome 19. a 20. storočia a ako pedagóg vychoval aj najvýznamnejšie osobnosti nasledujúcej generácie slovenského sochárstva, medzi inými Jána Koniareka. Alojz Štróbl na svoje rodisko nezabudol. V roku 1891 rodný dom v Kráľovej Lehote kúpil a upravil na svoje vidiecke sídlo. Na modelovanie svojich diel používal i hlinu z Hýb a na náhrobky granit z Nižnej Boce. Z tohto granitu bol na umelcovo prianie zhotovený i náhrobník jeho hrobu na budapeštianskom kerepešskom cintoríne. Počas vojny ho však bomba natoľko poškodila, že sa nedal opraviť. Preto je teraz na Štróblovom hrobe pomník z červeného mramoru. Jeho svetoznáma socha Naša matka (1896), vrchol uhorského sochárstva 19. storočia, evidovaná v parížskom Louri ako výtvor patriaci medzi najdokonalejšie sochy sveta, predstavuje jeho milovanú matku tak, ako ju videl sedávať v kresle s knihou v lone pri dome v Kráľovej Lehote. Z pieskovca je v Kráľovej Lehote, jej bronzový odliatok pred Galériou P.M.Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, z karalského mramoru je v Maďarskej národnej galérii  v Budapešti.  V roku 1913 ho panovník povýšil do šľachtického stavu s predikátom Liptovskohrádocký.